Plavečský hrad

Jeho meno nám pripomína bojový kmeň Polovcov ( Plavcov ), ktorý tu v 13. storočí, kedy sa postupom kolonizácie posunula uhorská hranica od Soľnohradu na sever k rieke Poprad, tvoril pohraničnú stráž.
Hrad bol postavený okolo roku 1294 ako pohraničná pevnosť. Strážil dôležitý uzol dvoch ciest: cez údolie Torysy a údolie Popradu. Na vlastné náklady ho dal vybudovať šľachtic Arnold, syn Ditricha zo Spiša. Od začiatku bol vymurovaný z kameňa. Za svoje meno vďačí pravdepodobne kmeňu Polovcov (Plavcov), ktorých uhorskí králi v 11. - 12. storočí za účelom obrany hraníc pozývali do pohraničných oblastí Uhorska. Ako kráľovský hrad ho Karol I. Róbert z Anjou daroval v r. 1317 spolu s panstvom Drugethovcom a po vymretí rodu v roku 1366 ho kráľ Žigmund Luxemburský dal do držby Bebekovcom, ktorí okolo r. 1427 boli trvalými vlastníkmi plavečského panstva. V druhej polovici 15. storočia počas husitských bojov sa hradu zmocnili bratríci na čele s vodcom Petrom Aksamitom. Ten ho mal vo svojej moci až do svojej smrti r. 1458. Po ňom hrad dostal nových majiteľov Zápoľských. Zásluhu na tom mal predovšetkým Imrich Zápoľský, ktorý vyhnal bratríkov z kraja. Títo ho dali nanovo opevniť. Od konca 15. storočia sa Plaveč dostal medzi poddanské mestečká s určitými menšími výsadami. Napokon ho v roku 1505 vdova po Štefanovi Zápoľskom dáva Horváthovcom, ktorí podľa obce odvodzovali aj svoje meno Palocsay-Horváth. Tí hrad v 16. storočí renesančne prestavali. Ich potomok Ferdinand Plavečský uskutočnil veľkú prestavbu v 17. storočí a hrad tak stratil charakter stredovekej pevnosti. Ferdinand však nie je jediným známym mužom tohto rodu. Tento príbuzný sa ale preslávil svojou krutosťou, akou vládol a svojim zhýralým životom. Pred jeho hnevom neušli dokonca ani mŕtvi. Jedného dňa prikázal svojim paholkom , aby vyniesli zo zámockej krypty pozostatky jeho brata a udelili mu 25 rán palicou. Keď sa o tomto čine dozvedel miestny evanjelický farár, verejne ho odsúdil na kázni. Mikuláš vo veľkej zlobe začal hnať svoje kone okolo kostola a keď sa farár prišiel pozrieť, čo sa deje, jeho kone ho na mieste rozdupali. Mikulaš bol za tento čin predvolaný pred súd Márie Terézie a dostal zákaz vlastniť kone. Keď tak raz šiel večer domov, bolo to presne rok po tom, čo sa stala oná tragická udalosť, začali jeho kočiar ťahaný párom volov naháňať vlci. Plavečský pán neušiel svojmu osudu a vlci ho roztrhali práve na tom mieste, kde v lete jeho kone rozdupali kazateľa.
Tým však dejiny hradu nekončia. Počas povstania Juraja I. Rakóciho bol hrad na strane vzbúrencov. V 18. storočí, keď stratil vojenský význam, Paloczayovci ho doplnili obytnými budovami a upravili na pohodlné bývanie natoľko, že sa v roku 1715 v zmysle nariadenia cisára Karola VI. o demolácii hradov vyhol zbúraniu, pretože bol uznaný, že má charakter obytného objektu. Pri adaptácii r. 1830 bola narušená statika, Paloczayovci hrad opustili a presťahovali sa do kaštieľa, ktorý si postavili pri Plavči. V roku 1857 rod vymrel, no ešte rok predtým hrad postihol ničivý požiar. Odvtedy hrad pustne.
V roku 1978 sa na hrade začali vykonávať zabezpečovacie práce, ktoré však ustali a v 90tych rokoch minulého storočia sa hrad rýchlo rozpadol. Zrútil sa hlavne veľký múr paláca, ktorý tvoril dominantnú časť ruiny a známu siuetu hradu. Dnes sa z kedysi prepychového sídla zachovali iba zvyšky vysokých múrov obytného krídla a obrannej delovej bašty na severnej strane bývalého hradného areálu.